Medvedia jaskyňa 

Jaskyňa Medvidina s plážou, kde kedysi odpočíval „morský muž“ – tuleň stredomorský (Monachus monachus). Píše o tom opát Alberto Fortis vo svojej Ceste po Dalmácii (1774), pričom poznamenáva, že „obyvatelia na pobreží pripisujú tomuto obojživelníkovi silnú náklonnosť ku konzumácii hrozna a s plnou vážnosťou tvrdia, že v období dozrievania navštevuje vinohrady, aby sa tu z nich napásol sladkých strapcov“. Aj ľudovej slovesnosti a v chorvátskej renesančnej literatúre nachádzame množstvo zaujímavých zmienok o týchto stredomorský tuleňoch. Je napríklad zaznamenané, že "morská medvedica" vedela vyzývať rybárov na vyhadzovanie rýb do vzduchu, ktoré potom šikovne chytala zubami. Takúto zábavnú príhodu opísal už v 16. storočí Mavro Vetranović vo svojej básni Remeta (fráter pustovník). 
Verilo sa, že žiadne zviera nespí tvrdšie, a tak Marko Marulić vo svojej Judite, prvom epose domácej literatúry napísanom v chorvátskom jazyku (1501), o Holofernovi (asýrskom generálovi, ktorého v spánku zabila izraelská hrdinka Judita), tvrdí, že „zaspal tvrdšie ako morský medveď“.

Verilo sa tiež, že sa dajú vycvičiť a počúvajú na meno a „určitými gestami ukázať, že rozumejú všetkému, čo sa im povie“ (opát Mavro Orbini, ktorý začiatkom 17. storočia pozoroval tieto tulene vo Veľkom jazere na ostrove Mljet). V roku 1963 zabil jeden komižský rybár údajne posledného jadranského tuleňa, no v posledných rokoch sa vrátil ho opäť pozorovali hneď na  niekoľkých miestach chorvátskeho Jadranu.

Jeden exemplár bol zabitý na jeseň 1908 neďaleko Makarskej a odovzdaný Národnému múzeu v Sarajeve.