Nevistina stina (Nevestina skala)

Rozprávanie našich predkov: skamenená svadba nad Brelou
Dávno prastaro, keď sa zvečerievalo, sedávali naši starí s deťmi, ukazovali na vrcholky Biokova a rozprávali príbeh o Nevistinej stine (Nevestinej skale). Nebol to len príbeh o kameni; bolo to ponaučenie o láske, vzdore a strašnej sile matkinho slova.

Cesta bez návratu
Kedysi dávno sa jedno krásne dievča z vnútrozemia zaľúbilo do mládenca od mora. V tých ťažkých časoch sa ľudia z hôr a ľudia z pobrežia málokedy miešali. Jej matka, tvrdého srdca a ešte tvrdšej vôle, nechcela o tej svadbe ani počuť. Hovorilo sa, že mládenec bol chudobný a cesta k jeho domovu ďaleká a neistá.

Keď sa dcéra, vedená srdcom, napriek všetkému rozhodla odísť za svojím vyvoleným, matka za ňou namiesto požehnania vyslala kletbu, z ktorej mrazí v žilách:

„Keď more uvidíš, bodaj by si skamenela!“

Kameň, ktorý hovorí
Svadobný sprievod, netušiac nič o matkinom hneve, veselo kráčal cez staré horské sedlo. Piesne sa ozývali horami, ako stúpali k vrcholu. Ale len čo dorazili na čistinu a pod nohami nevesty sa zaleskla modrá hladina Jadranu, všetko utíchlo.

V jedinom okamihu sa radosť zmenila na ticho a teplé telá na chladný kameň. Ak sa dnes na tejto vyhliadke pozorne zahľadíte na skaly, stále môžete rozpoznať:

• Postavy novomanželov na koni, ako večne hľadia na more
• Svadobné koláče a mechy na vodu roztrúsené po krase
• Nevestin závoj, ktorý vietor v tej osudnej chvíli zdvihol z jej hlavy

Skrytí svadobčania
Hoci hustý borovicový les počas desaťročí čiastočne skryl ostatných účastníkov tejto skamenenej svadby, pozorné oko pozorovateľa dodnes odhaľuje obrysy svadobčanov. Tí zostali navždy uväznení medzi dvoma svetmi – tým, z ktorého vzišli, i tým, ku ktorému smerovali.