Viete, že ...

Višňa Maraska

Višňa Maraska je niekdajší symbol a synonymum mesta, hospodársky drahokam minulého storočia. Dalmatínska Maraska je najkvalitnejšia višňa na svete a Brela je na samom vrhu medzi lokalitami vhodnými na jej pestovanie.

Odroda brelskej Marasky je Sokoluša. Okrem výbornej chuti má blahodarný vplyv na ľudské zdravie, pôsobí protizápalovo, má imunostimulujúce, antibakteriálne, antialergické, antivírusové a antikarcinogénne účinky.

Po mnoho rokov predstavovala pre obyvateľov Brely hlavný zdroj existencie, preto je pochopiteľné, že boli šťastní a hrdí, keď bola úroda dobrá. Preto sa často hovorieva: "Z Brely, no a čo?"

Pláž Punta rata

Americký časopis Forbes zaradil túto pláž medzi 10 najkrajších pláží na svete, kde získala 6. miesto a spomedzi európskych pláží je na 1. mieste!

Americký portál Huffington Post r. 2014 vyhlásil Brela za destináciu snov a dôvodom na to, aby ste čim skôr „naskočili“ do lietadla do Chorvátska.

Podľa belgického portálu European Best Destinations – jedna z najkrajších pláži v roku 2015.

Portal Business Insider v máji 2015 zverejnil: “Pláž Brela, medzi Splitom a Makarskou, stredozemná oáza so šiestimi kilometrami bieleho štrku, prerušovaného stromami fíg a olív…”

http://www.livecamcroatia.com/najljepse-plaze-hrvatske/brela-kamen-atraktivna-plaza-web-kamera/

Šakan

Originálny názov kamenného symbolu mesta Brela, prírodného krajinárského javu a rozpoznateľného brandu chorvátskeho cestovného ruchu je Šakan.

Zanedbávanim staršej histórie miesta v trendoch cestovného ruchu, dnes sa všeobecne nazýva Kameň Brela, a počas dejín, až do úplneho začiatku 20. storočia používal sa výlučne názov Šakan.

Samotný názov vznikol a používal sa kvôli skutočnosti, že bol prirodzeným prostredím tuleňa stredomorského, monachus monachus, dnes takmer vymretého druhu na červenom zozname IUCN, všeobecne v národe nazývaného rôznimi mitickými názvami, akým je aj tento názov Šakan.

Okrem tejto lokality, zdržiaval sa aj na lokalitách Soline-Loznica, o čom svedčí názov Medvidina, malá pláž vtaihnutá hlboko do prírodzenej jaskyne, práve ideálne miesto na „vyvalovanie“ po vydatnom jedeni rýb v bohatých a zauchoványch miestach podmoria miesta Brela.

Posledné, príbehom zaznamenané pozorovanie trvalého bývania „morskeho človeka“ na týchto lokalitách zaznamenané boli začiatkom 20. storčia.

V chorvátskej literatúre prví ho spomenuli Benediktini v 16. storočí, a bol prvýkrát vedecky popísaný v roku 1779.

Zaujímavým faktom je, že práve táto oblasť dnešneho mesta Brela bol vo vlastníctve a pod prevádzkou Benediktínov, a to zostáva záhadou, či aj sám názov nie je spolený s Benediktínmi.

Vzhľadom k nevedomosti a neznalosti o tomto druhu, zriedkaví obyvatelia Brela, ktorí boli svedkami prítomnosť tohto cicavca, pridávali mýtické atribúty tomuto tvorovi, ako „morski čovik“ (morský človek, pozn.prekl.) alebo „morski fratar pustinjak“ (morský mních pustovník, pozn.prekl.), o čom svedčí jeho vedecký názov Monachus monahus.

V neznalosti miestni obyvatelia sa báli tejto bytosti a odháňali ho pokríkom „Buuuu, Šakan!" Toto, pre nich mýtické zviera, často používali vo svojích hrozbách, ako napr. „Odnesie ťa Šakan“, uvažujúc, že z mora vyšiel s určitým účelom, samozrejme, nepoznávajúc vedecké poznatky o biologických potrebách tohto cicavca.

Rovnako ako v širšej oblasti Stredomoria, v hľadaní lepšieho, neovplyvneného a zachovalého životného prostredia, hľadajúc pokoj a samotu pustovníka, ohrozený agresivitou obyvateľov a rybárov, morski čovik opustil Brela, a zanechal po sebe znamenie v názve dnešného kamenného symbolu nášho cestovného ruchu.

Príchod Chorvátov k moru

Hovorí sa, že už na Dubcoch zaburácal tento výkrik: "More, more!"

Gala večery

Brelskí reštauratéri s hrdosťou poukazujú na skutočnosť, že ako prví na Jadrane koncom 60-tych rokov 20. storočia, uviedli bohaté gala večere s niekoľkými chodmi, spolu s kokteil šou do našich hotelov. V tom čase to boli také udalosti, že mnohí hostia prichádzali aj dvakrát do roka, aby si vychutnali túto kráľovskú slávnosť. Do brelského turizmu ich preniesli naši námorníci z osobných lodí.

Legenda o potopenom meste Pelegrín

O potopenom meste Pelegrín sa z pokolenia na pokolenie tradujú legendy. Existujú dve podobné verzie.

Pelegrín bolo veľké, pekné ale zakliate mesto, ktoré sa jedného dňa potopilo. Legenda hovorí, že každý rok na Vianoce, sa presne o polnoci vynorí kočiar s dvoma bielymi cválajúcimi koňmi v záprahu, v ktorom sú princezná a kráľovič. Aby sa mesto znovu otvorilo, vlastne vynorilo, osoba, ktorá bude v danej chvíli na tom mieste musí skočiť do kočiaru a podať kráľovičovi uzdu.

Tento príbeh zapísal Stipe Zubanović v knihe "Prechádzka s vetrom" ("Hod s burom").

O niečo odlišnejšiu verziu prináša vo svojej knihe Ante Putnik (Ante Carević):

Obyvatelia potopeného mesta Pelegrín netrpezlivo čakajú na chvíľu opätovného zrodenia mesta. No aby sa tak stalo, čakajú na hrdinu, ktorý má na Vianoce, presne o polnoci prísť popri Gogolji a čakať na dievčinu na bielom koni. Prijme jej ruku a odvedie ju do Čerovice.
Cesta do Čerovice, ďakovnej svätyne potopeného mesta je plná nástrah, z ktorých najväčšie je divoká voda, ktorá sleduje každý krok jazdcov, aby ich prehltla.

Nech už je to akokoľvek, ešte stále čakáme na hrdinu, ktorý pomôže, aby príbeh o potopenom meste Pelegrín mal svoje pokračovanie. Želáme mu veľa šťastia!